Aktuálně

O projektu

Ženy umělkyně

Umělecká kritika

Umělecké vzdělávání

Genderové reflexe

Populární kultura

Neznámá území českého moderního umění

„Odlišné“ telá v budovateľskej stratégii 50. rokov 20. storočia. Reprezentácia žien v socialistickej vizuálnej kultúre


„Odlišné“  telá v budovateľskej stratégii 50. rokov 20. storočia. Reprezentácia žien v socialistickej vizuálnej kultúre

Jana Oravcová


Emancipačný koncept žien, ako jedna z „najoriginálnejších“ paradigiem komunistickej ideológie, sa stáva po páde železnej opony dôležitou súčasťou skúmania našich (komunistických) dejín. Paradoxom však zostáva fakt, že to boli práve západné feministické bádateľky, ktoré sa  o socialistický model emancipácie začali zaujímať z diametrálne odlišného kultúrneho priestoru. Oveľa skôr, ako sme prejavili záujem o analýzu vlastnej minulosti, nám západné expertky pripomenuli mnohé fakty, ktoré si naše naturalizované, socializmom nasiaknuté ženy často ani neuvedomovali. Napriek tomu, že ich metodologický aparát aplikovaný na túto scénu priniesol často skreslené a zovšeobecnené pohľady, nastavil domácemu prostrediu zrkadlo, predostrel výzvu na dekonštrukciu emancipačného projektu, ktorý však nemal iba kladné, naoko viditeľné stránky.  Jeho odvrátená tvár zostala skrytá v lesku predstierania hry na spravodlivú a rovnoprávnu spoločnosť. Tá „pravá“ tvorila súčasť mýtu o rovnoprávnej spoločnosti, v ktorej muž a žena zdieľajú rovnocenné postavenie. Zámerom môjho textu bude na pozadí dobovej vizuálnej kultúry poukázať, akú úlohu zohrávali reprezentácie žien v kontexte sociálno-politického programu budovania socialistickej spoločnosti a akou mierou sa podieľali tieto obrazy na formovaní genderovej paradigmy ako dobovo podmieneného spoločenského konštruktu. 


„Západné“ modely, „východný“ kontext 

Ak si emancipačný model čoraz intenzívnejšie nárokuje na pohľad späť, nie je to z dôvodu  módneho „retroboomu“ o dianie v socialistickej totalite alebo z dôvodu akejsi nostalgie. Nebývalý záujem o problematiku „ženskej otázky“ zo strany Západu napomohol rozvíriť bádateľský záujem žien z vonkajšej strany, žien, ktoré si svoju pozíciou museli získať oveľa zložitejším spôsobom ako ženy pod dáždnikom socializmu, ktorým emancipácia bola ponúknutá „z hora“ v rámci celého balíka ideologicko-politických dogiem. Mnohé západné feministické bádateľky v úmysle korektného záujmu o tento fenomén formulovali svoje bádateľské východiská v západných paradigmatických rámcoch, ktoré sa v mnohom neprekrývali so skúsenosťami žien za socializmu. Základná kontradikcia v dialógu medzi ženami tzv. západnej a východnej časti, ako sa ďalej preukázalo, pramení v probléme priamej aplikácie západnej teoretickej výbavy, ktorá v dôsledku využívania vlastných skúseností a praktík, neprihliadala na špecifiká lokálneho prostredia.2)  

Ako teda pristupovať k genderovému a feministickému skúmaniu našej minulosti bez toho, aby sme priamo neimplantovali západné modely? Ako sa vysporiadať s faktom, že západným feministickým diskurzom vytvorený teoretický kánon nie je priliehavý rámcom nášho geografického prostredia? Dôležitú úlohu v tomto dvojstrannom dialógu zohráva lokálny historický kontext, ktorý reprezentuje odlišnú štruktúru spoločenských vzťahov. Ak lokálny diskurz dokáže odolať univerzalizmu feministickej teórie, tak iba za predpokladu rešpektovania a uznania teritoriálnych dimenzií, špecifika času či štruktúry problematiky.  

Ak špecifikum nášho geografického prostredia pritiahlo záujem západných bádateliek, ktoré na predmet skúmania nazerali „vlastným pohľadom“, bude potom celkom namieste pozrieť sa na problém z dvoch pozícií: z pozície špecifickosti prostredia a z pozície už existujúceho (západného) teoretického aparátu. Pri pohľade na problém z vonkajšej (západnej) strany môžeme predpokladať, že tu existuje feministické teoretické zázemie a na strane vnútornej existuje špecifická realita, ktoré si vyžaduje teoretickú výbavu. Teda ak na jednej strane je tu realita, ktorá si vyžaduje teoretizovanie, na strane druhej už existuje akýsi „hotový“ produkt  západný feminizmus; podľa českej sociologičky „ready – made importovaná teória analyzujúca túto realitu“3). Hoci tu existuje teoretický fundament, ktorý sa iba s ťažkosťou dá pri analýze situácie žien vo východnej Európe obísť, prináša mnoho nástrah či poľahčujúcich okolností. Avšak uvedomením si toho, čo znamenajú rozdielne skúsenosti alebo špecifiká, môžeme odolať priamej aplikácii západnej feministickej teórie. Porovnávať angloamerické prostredie so stredoeurópskym, resp. bývalým československým prostredím v rámci feministického a genderového diskurzu je v skutočnosti nezlučiteľným aktom. Môžeme si však položiť otázku, ako uplatniť dedičstvo západného feminizmu a genderových štúdií tak, aby sme rešpektovali historické a geografické danosti alebo, aby sme neadaptovali vopred daný interpretačný model a nezavádzali nové formy intelektuálneho kolonializmu.     

Bola to práve vizuálna kultúra a západné feministické hnutie, ktoré obe (a predovšetkým spolu) majú veľký  podiel na kritike modernistického formalistického modelu, ktorý určoval význam a hodnotu vizuálnych obrazov. Mnohé západné teoretičky na základe semiotickej teórie uvažovali o neudržateľnosti predstavy obrazu ako autonómnej, čistej entity, ktorá sa nachádza mimo sociálnych a spoločenských praktík. Jednou z tém, ktorá sa dostala pod drobnohľad dekonštruktivistických analýz, bolo aj zobrazenie. Modernistický koncept zobrazovania, ktorý kladie obraz do pozície autonómneho, nesprostredkovaného vzťahu so skutočnosťou, bol podrobený kritike ako dominantný a nahradený alternatívnymi tvrdeniami o vytváraní, videní a interpretovaní vizuálnej kultúry.

Z pohľadu postštrukturalistickej kritiky vyjadrujúcej sa k reprezentácii je konštatované, že reprezentácia nie je „nestrannou a teda politicky neutrálnou činnosťou“, ale je „neoddeliteľnou súčasťou sociálnych procesov nadvlády a kontroly“.4) Na reprezentáciu môžeme nahliadať ako na činnosť prepojenú s politickými záujmami, ako na nástroj ideologickej a politickej moci. Skúmať systémy reprezentácie znamená odkrývať konkrétne záujmy, ktorým všetky zobrazovania slúžia. Neznamená to však, podľa Craiga Owensa, študovať spôsoby akými ich tí, čo sú pri moci uplatňujú, ani sa nezaujímať, čo umelecké diela „hovoria“. Oveľa dôležitejšie je sa pýtať, čo diela “spôsobujú“, pretože „znázorňovanie nie je len čistým prejavom moci, ale aj integrálnou súčasťou sociálnych procesov rozlíšenia, vylúčenia, začlenenia a vládnutia. [...] Znázorňovanie teda nie je – a ani nemôže byť neutrálne; je aktom moci – a to dokonca aktom zakladajúcim – v našej kultúre“. Každá reprezentácia je teda konštruovaná na pozadí spoločensko-historických udalostí, teda nie je nestrannou, apolitickou aktivitou, ale činnosťou prepojenou s politickými záujmami. Ak reprezentácie vystupujú ako nástroje ideologickej a politickej moci, potom každá ideologická a politická moc je vlastne reprezentovaná týmito zobrazeniami.


Ideál „novej ženy a „nového“ muža

Obraz päťdesiatych rokov 20. storočia na Slovensku je často „idealizovaný“ ikonickými zobrazeniami ženy budovateľky, uvedomelej občianky, ženy-matky hľadiacej optimisticky do budúcnosti. Žena zobrazená ako traktoristka, kombajnistka, žeriavnička, baníčka, letkyňa, ale aj ako lekárka, vedkyňa a funkcionárka, vytvára režimom podfarbený univerzálny obraz ženy tak, ako ju na svoju podobu modeluje spoločenská požiadavka pod vplyvom komunistickej ideológie. Nasadenie žien do verejných i politických štruktúr, pokus o jej zrovnoprávnenie a pracovné zaangažovanie mimo privátnej sféry je v konečnom dôsledku výsledkom komunistického scenára pod supervíziou Sovietskeho zväzu. Masové rozšírenie týchto ikonografických motívov pochádzalo zo Sovietskeho zväzu a nadobudlo univerzálny charakter. Nadšenie pre budovateľský program, premeny agrárneho Slovenska na priemyselne vyspelú krajinu, vyplýval zo vzoru sovietskej stalinskej éry, kedy bolo potrebné zabezpečiť pre sovietsky priemyselne zaostalý štát  hospodársku nezávislosť, hlavne premeniť ho na vojenskú pevnosť a prostredníctvom štátom podporovaného ťažkého priemyslu a strojárenstva zabezpečiť zbrojnú výrobu. 

Cieľom industrializačného procesu na Slovensku bolo  rozširovanie socialistických foriem hospodárenia, vytlačenie súkromného podnikania a reprodukcia socialistických výrobných vzťahov. Po „víťazstve pracujúceho ľudu“ vo februári 1948 a po nástupe Komunistickej strany Československa k moci sa začal meniť model ženy, ktorý podliehal požiadavkám režimu. Keďže Slovensko dlhé obdobie predstavovalo typickú agrárnu krajinu s rozvetvenou roľníckou kultúrou, jeho obraz charakterizovali „plickovské“ lyrizované obrazy, ktoré reprezentovali Slovensko v duchu národných tradícií, „krásou“ vidieckeho, často prácou unaveného človeka Tento model, zdá sa, nevyhovoval novým požiadavkám režimu a tak prichádza s novou dobou budovania socializmu aj „nový typ“ ženy. Ženy, ktorá bude vytvárať obraz premeny buržoáziou vykorisťovanej a utláčanej ženy na ženu, ktorú vyslobodila práca na budovaní socialistickej spoločnosti a ktorá jej zaručí rovnoprávnosť s mužmi. 

Dobová realita podporovaná ideami sovietskej mocenskej ideológie sa snažila zabezpečiť žene rovnocennosť prostredníctvom moderného programu emancipácie. Emancipácie, ktorá mala priniesť žene osobnú sebarealizáciu, ekonomickú nezávislosť, slobodu v rozhodovaní , ale aj jej dvojité zaťaženie. Vzor „stalinskej“ ženy, ktorá sa stará o pohodu, komfort a radosť svojej rodiny, zatiaľ čo jej manžel vykonáva ťažkú a dôležitú prácu, vytvoril typ „novej sovietskej ženy“ s charakteristickými črtami. Žena zvláda dvojité zaťaženie („double shift“)5), čo znamená pracovať, byť zamestnaná celý deň v práci, prísť domov a stráviť večer domácimi prácami a starostlivosťou o deti. Svoj čas delí medzi prácu a rodinu. Tradíciou potvrdená myšlienka o prirodzenej schopnosti ženy „starať sa“ vychádza z predstavy pracovných oblastí spájaných so „ženskosťou“: vzdelávanie, zdravotníctvo, umenie, výchova detí, maloobchod, administratíva, oblastí slabo platených. Pretrvávajúca viera v mužské prirodzené riadiace schopnosti  odsúvajú ženu na nižšie platené miesta, zatiaľ čo muž obdarený silou a vodcovskými schopnosťami obsadzuje vyššie pozície, prípadne politické funkcie. Ideál „novej sovietskej ženy“ bol „zostrojený“ v partnerskom poňatí s „novým sovietskym mužom“, ktorý bol modifikovaný ako revolučný étos, ktorý sa vzdáva konvenčnejších genderových noriem stalinskej éry. Podľa Barbara Evans Clements je tento nový sovietsky muž zobrazovaný ako: „mladý, svalnatý robotník, so štvorcovou sánkou“ s charakteristickými vlastnosťami: „usilovnosť, odhodlanie budovať systém, podriadenosť autoritám a snaha byť sám lepším“.6) Vôbec nie revolučný rebel pohŕdajúci všetkými spoločenskými konvenciami. Na jeho mieste nastupuje ambiciózny muž organizácie. Avšak spoločnosť jasne deklarovala svoje zámery, ktoré, ak bude rešpektovať všetky nariadenia, môže sa stať lídrom strany. 

Stalinský príklad genderových ideí spolu s ekonomickými prioritami a diktátorským režimom bol veľmi rýchlo exportovaný po druhej svetovej vojne aj do ostatných krajín východnej Európy. Napriek tomu, že vizuálne reprezentácie päťdesiatych rokov ponúkajú ženské postavy, nemožno povedať, že muži zohrávajú marginalizovanú pozíciu. Naopak, vytvárajú živé podhubie v štruktúre spoločnosti, ktoré potom strategicky rozohráva spoločenskú úlohu žien. Stratégia genderových vzťahov, ktorá sa uplatňovala v silne patriarchálnej spoločnosti, ako nám ju podáva Barbara Evans Clements, sa pomerne rýchlo udomácnila aj v mnohých postsocialistických krajinách, kde žena rovnako pracuje na hierarchicky nižších miestach a za menší plat a tiež praktizuje „double shift“ rozdelený medzi prácu a rodinu. Koncept emancipácie harmonizoval, ako už bolo viackrát spomenuté, so stalinovskou agendou vybudovať ťažký priemysel (baníctvo, zbrojný priemysel, železnice), zriadiť centrálnu kontrolu nad poľnohospodárstvom (kolektivizácia), kedy ženy začínajú pracovať v továrňach a na poliach. 

Ak sa pozrieme na zobrazenie žien v umení 19. storočia, ktoré reprezentujú dva najproblematickejšie mýtické problémy sociálnej histórie: problém postavenia pracujúcej triedy a postavenia žien, natrafíme na mnohé spoločné koncepty formované ideológiou svojej doby. Môžeme sa teda opýtať: ktoré elementy ideológie konštruovali obraz pracujúcej ženy 19. storočia? Podľa Lindy Nochlin v štúdii The Image of the Working Woman7) len absolútna predstava – hrozba chudoby – bola jediným akceptovateľným dôvodom na to, aby žena pracovala mimo jej domáceho prostredia. Iba na ženy, ktoré boli chudobné, ktorých osudom bola nevyhnutnosť pracovať napr. ako opatrovateľka, bolo hladené s vážnosťou a súcitom, čo vyjadrovala v zobrazení napr. pokorná ušľachtilosť proletárskej pracujúcej ženy zdôraznená pózou a gestami. Na druhej strane však podľa Nochlin Honoré Daumier vo svojich karikatúrach bez milosti pranieruje pracujúce ženy zo stredných vrstiev. Žena, ktorá  pracovala napr. ako spisovateľka – vyjadrovala tak svoju klamnú realizáciu a bola považovaná za neprirodzenú ženu a nedostatočnú matku. Linda Nochlin tu uvádza ako príklad Daumierovu karikatúru „Farewell, My Dear, I am Going to My Publisher“ (1844), kde autor zobrazil takúto ženu ako „frivolnú, do seba zahladenú kreatúru, ktorá opúšťa svoj domov a necháva dieťa na starosť svojmu trpiacemu manželovi“.8) Zosmiešňovanie matky zo strednej triedy, ktorá sa nedostatočne stará o svoje deti a ignoruje potreby svojej rodiny kvôli akýmsi „vyšším cieľom“, je podľa Nochlin v polovici 19. storočia rozšírené. Napr. v zobrazeniach Honoré Daumiera nájdeme často ženy zapojené do feministického hnutia ako horlivo píšu o radostiach a povinnostiach materstva, kým sa ich vlastné dieťa topí vo vani. Linda Nochlin týmto slovami naznačuje, ako sa takto zobrazovaná, karikatúrou zosmiešnená žena stáva archetypom neschopnosti žien postarať sa o svoju rodinu, keďže sa venuje iným cieľom, ako je len domácnosť a starostlivosť o najbližších. Rovnako práca v továrni sa pre ženu stávala nebezpečnou. Nie preto, že robotníčky sa stávali často predmetom využívania, alebo preto, že namáhavá práca poškodzovala ich zdravie, ale predovšetkým preto, že takáto práca ich odvádzala od úlohy ochrankyne rodiny a pretransformovala ich na spoločenskú bytosť. Pracujúca žena v továrni nebola, podľa Nochlin, považovaná za seriózny objekt pre umelca do konca storočia „aj keď bola zobrazovaná ako súčasť pracovného procesu v článkoch o práci vo fabrikách uverejňovaných v populárnych ilustrovaných denníkoch tej doby“9). Paradoxne, vidiecka pracujúca žena, sedliačka, chudobná, pasívna, prirodzená a naplnená úlohou matky, slúžila nielen ako „ideálny prostriedok pre ideologické definície ženskosti, ale aj pre definície dobrej pracovníčky. Navyše by sa dalo povedať, že vidiečanka, rovnako ako jej mužský náprotivok prakticky zosobňovali  pozitívny obraz vidieckej robotníckej triedy polovice devätnásteho storočia...“.10) Urbánne prostredie vytváralo negatívny obraz a predovšetkým v súvislosti so ženou mesto predstavovalo pokles, morálne nebezpečenstvo, pokušenie. Kým obraz pracujúcej ženy (napr. práčky) v mestskom prostredí bol považovaný za „nadmieru erotický alebo aspoň sexuálne problematicky“11), práca vo fabrike sa tiež ukazovala pre ženy nevyhovujúca. I keď bola pre ne fyzicky menej náročná ako práca na poli, narúšala skromnosť ženy a odvádzala ich od prirodzenej úlohy ochrankyne domáceho krbu.

Ak si opäť uvedomíme, ako píše Griselda Pollock, že žena je „znakom, fikciou, významovou konfekciou a fantáziou. Ženskosť ale nie je prirodzeným predpokladom ženskej osobnosti. Je to historicky premenlivá ideologická konštrukcia významov pre znak ŽENA, vyprodukovaný inou spoločenskou skupinou (a tiež pre túto skupinu)... “12) aj na príklade zobrazovania žien vo vizuálnych obrazoch 19. storočia pochopíme „dielo“ ideologického aparátu, ktorý ženy triedil a určoval, ktorá podľa dobových kritérií a pracovných úkonov je ženou, a ktorá už nie. 

Prostredie moderného mesta rovnako vyvolávalo pocit pokušenia a strachu zo straty dobrých mravov aj  pre nasledujúce generácie žien. Implementácia vzoru „novej sovietskej ženy“, ktorá priniesla so sebou mobilitu pracovných miest v smere dedina – mesto, potom tiež odolávala pochybnostiam zo strany konvenčného patriarchálne usporiadaného slovenského rurálneho prostredia, na druhej strane prijímala a reagovala „na novinky moderného sveta, ku ktorým patril technický pokrok vo vybavení domácností, či móda, ale aj extravagantnosti, za aké boli považované emancipácia a slobodné, nekonvenčné myslenie...“13) Žena podieľajúca sa na budovaní mesta, je však štátnou ideológiou uctievaná, priam zbožšťovaná. Jej zásadný podiel na raste mestských obytných častí či panelových sídlisk v zobrazení žena - murárka, žena - žeriavnička vytvára pozitívny obraz o jej rešpektovanom pracovnom nasadení v urbánnom prostredí.


Kolektívne ako inštrument propagandy

Oslobodenie žien prostredníctvom práce má svoje korene v komunistickej teórii. Vedecký komunizmus (ako jediná oficiálne uznaná vedecká teória) hlásal, že nie je možné vyriešiť ženskú otázku bez vyriešenia celkovej sociálnej otázky a skutočné oslobodenie ženy je podmienené oslobodením všetkých pracujúcich: ženské hnutie môže uspieť len ako súčasť víťazstva robotníckeho. Ženská otázka neexistuje samostatne, len v závislosti od proletariátu a od jeho triedneho boja. Oboch závislostí, ktorými žena trpí – závislosti na kapitalistoch a mužovi – sa zbaví vybudovaním novej spoločnosti, kde nebude vykorisťovanie človeka človekom a tak ani podriadenia jedného človeka druhému.14) Myšlienka rovnosti ženy má svoj pôvod v proletárskej idei, v odstránení tried a zospoločenštenie výrobných prostriedkov. Jedným z platných hesiel tohto konceptu bola aj Leninov názor o ženskej otázke: „proletariát nemôže dosiahnuť plnú slobodu, kým nevybojuje plnú slobodu pre ženy“.15) Neopomenul zároveň, že ženy sa samy musia pričiniť o svoju slobodu vlastnou aktivitou a nespoliehať sa, že im ju niekto vybojuje. Zaradením ženy do produktivity práce, odstránením ekonomickej závislosti na mužovi, teoreticky zdôvodnené vedeckými marxistickým – leninskými teóriami, sa vytvorili postupné podmienky pre program ženskej emancipácie v socialistickom spoločenskom systéme. 

Akou mierou sa o to pričinili ženy samy a akou mierou na tomto koncepte podieľala socialistická propaganda, produkovaná mocou v prostredí totalitného štátu, predstavuje otázku, ktorá môže otvoriť hneď niekoľko problémov. Propaganda, ako „úmyselná snaha o manipuláciu postojov, názorov, predstáv alebo konania ľudí“ využívajúca niekoľko manipulačných prostriedkov: „slová, obrazy, monumenty, spôsob odievania, gestá, hudbu“ a pod. sa podieľala na vytváraní požadovaných obrazov vo verejnej mienke. Cieľ manipulácie sa realizoval zámernou selekciou informácii, faktov, argumentov, symbolov. So systémom zamlčovania, deformovania, sa snažili odvracať pozornosť od všetkého mimo propagandy. Totalitná moc objavujúca sa v oblasti verejnej mienky sa prejavovala „selekciou a dokonca i priamo produkciou informácií“, ktorý propagovaný obraz umocňovali.16) 

Koncentrácia vizuálnych obrazov žien slúžila rovnako k propagandistickým stratégiám získavania žien do budovateľského programu. Moc obrazov podporená politickou objednávkou sa prejavovala v masívnom ataku na ženy slúžiaceho ako inštrument ideologickej manipulácie. Ako už bolo spomenuté vyššie, obrazy v rukách ideologického aparátu sa stali prostriedkami vplyvu na koncentrovanie más. Časopis Slovenka 17), ako jeden z vplyvných dobových médií, sa snažil o zachytenie premeny našej spoločnosti, v ktorej dôležitú úlohu zohrali ženy. Na základe vykonštruovaných názorov na západný svet, ktorý ponúka ženám- čitateľkám, sa snaží podať svedectvo o svete, ktorý je z pohľadu tohto média nespravodlivý, dekadentný, ktorý podsúva svojim ľuďom iba očarujúce reportáže a obrazy, bombastickú reklamu, lacnú erotiku a banálny vtip, vyprázdnené príbehy o filmových hviezdach, ktoré majú za cieľ odviesť pozornosť od reálneho života. A vlastne skutočná pravda o ženách nezamestnaných mužov padajúcich únavou ostáva skrytá v lesku očarujúcej módy, naškrobeného buržoázneho života, či módnych výstrelkov, ktorými zaslepujú svojich čitateľov. Časopis Slovenka využíval všetky prostriedky na to, aby obrátil pozornosť na práve vznikajúcu novú spoločnosť, kde „ženy žijú zdravší a plnohodnotnejší život a zúčastňujú sa spolu s mužmi rovnoprávne na správe štátu“. Obzvlášť výrazný podiel mal časopis na kolektivizácii dediny využívajúc najrozličnejšiu škálu foriem a metód, prostredníctvom ktorých aktivizuje najmä ženy do budovateľských aktivít spoločnosti. Časopis patriaci pod správu ženských ideologických organizácii, spĺňal apriori predpoklad účinnej manipulácie slúžiacej k vytvoreniu ženy „nového typu“. Ako ideologický nástroj vedel v pravú chvíľu využiť „zbrane“, ako zapôsobiť na široké masy žien v mestách i na dedinách. Dôležitým prvkom bolo vytvorenie „kolektívnej identity“, keď „individuálne“ vystriedalo „kolektívne“, keď v médiu pôsobivo rezonoval „plurál“ ako prostriedok  na dosiahnutie cieľa.18)          

Propagandistické prostriedky na získavanie slovenských žien do výrobného procesu zohrávali v mediálnom prostredí významnú úlohu. Mnohé skutočnosti týkajúce sa rovnoprávneho postavenia žien však boli zahmlievané, iné sa do zorného uhla pozornosti ani nedostali. Pod rúškom hesiel a politických téz bola emancipácia budovateľskou propagandou prezentovaná ako jedna z možností mobilizácie pracovných síl, kedy ženy dostali možnosť zaujímať mužské pozície a profesie. Kým do znárodnenia priemyslu zastávalo miesta odborných a kvalifikovaných pracovníčok iba malé percento žien, ich celkové postavenie sa zmenilo takmer od základu. Ženy sa pod sovietskou praxou ovplyvnenej ideológie začali začleňovať do výrobných sfér a nepridŕžali sa dovtedy tradičných ženských povolaní (kaderníčka, krajčírka). Mnoho žien pochopilo volanie doby, ktorá sa snažila získať nové pracovné sily z radov žien a dievčat pre prácu na úspešnom plnení „päťročného“ plánu.  Preto zanechali práce v domácnosti, aby sa mohli aktívne podieľať na vytváraní „spoločenských hodnôt“. Práve ženy z domácností a poľnohospodárstva tvorili bohatý rezervoár pre priemyselnú premenu štátu. Kvalifikačne poddimenzované alebo úplne absentujúce vzdelanie žien viedlo k ich finančnému podhodnoteniu. Proces mohutného nasadenia žien do pracovného procesu ruka v ruke pomáhalo zlepšiť aj kvalitu ich vzdelanosti. Ženy nasiaknuté dobovou propagandou pochopili, že „nový spoločenský poriadok“ nemožno budovať na starých základoch a preto vítali bezplatnú ponuku štátu na svoje vzdelávanie. Mnohé ženy z domácnosti absolvovali bezplatné odborné, preškoľovacie kurzy. Ženy „nového typu“ sa začali prejavovať ako činorodé a odvážne, ktoré neodradilo ani odhováranie a častý výsmech zo strany svojich kolegov-mužov. Napokon ešte stále pretrvával v spoločnosti názor o fyzických a psychických predpokladoch žien, pod vplyvom ktorých ich odsúvajú na „iné“, ženám patriace miesta. Spoločnosť im ponúkala možnosť dobehnúť všetko čo v minulosti zameškali, čo im nebolo predtým umožnené dosiahnuť.  Popri pracovných náboroch koncept emancipácie prihliadal aj na uľahčenie vstupu žien do pracovného procesu: vybudovaním školských zariadení (jaslí, škôlok, škôl), ktoré žene zaručili starostlivosť o deti počas jej neprítomnosti v práci. Rovnako prispievala k zlepšeniu jej situácie v pracovnom i domácom nasadení oblasť služieb, mechanizované domáce pomôcky, ale aj bezplatné zdravotníctvo. Napokon oficiálne ohlasovaná predstava, že k úplnému oslobodeniu ženy a k jej skutočnej rovnoprávnosti s mužom je potrebné -  spoločné hospodárenie, participácia ženy na produktívnej práce, sa nenaplnila. Táto idea podľahla budovateľskej eufórii, ktorá vo svojej podstate využívala svoje strategické metódy manipulácie. Ženy aj naďalej (tiež podľa stalinskej metódy) pracovali na dve až tri smeny a ich práca ostávala neadekvátne ohodnotená. Ženy sa vo výkone práce stretli nielen s mnohými ťažkosťami a nepochopením, najmä na miestach, ktoré boli na základe stereotypov vyhradené mužom, objavovali sa skrivodlivosti o ich nezaraďovaní na vedúce a zodpovedné miesta. Hoci spoločnosť odkrývala mnohé nedostatky ohľadne neobsadzovania vedúcich postov ženami, genderové rozdelenie pracovných pozícii spôsobené predsudkami a podceňovaním práce žien zo strany mužov naďalej fungovalo a v mnohých prípadoch muselo čeliť kritike nielen zo strany dobových médií, ale aj samotných žien, ktoré odmietali „mlčať“. 

O oficiálnej rétorike, ktorá sa ukazuje ako zavádzajúca, vypovedajú mnohé zobrazenia, ktoré na stránkach dobových médií pranierujú tradičné stereotypy týkajúce sa pracovného zradenia či odmeňovania žien. Jedným z ďalších kritických odhalení predstavuje „double shift“. Dvojité zaťaženie ženy, signifikantný znak socialistických totalitných zriadení, najmarkantnejšie vyjadruje ambivalenciu tzv. rovnocennosti, kedy žena pracuje na dve smeny a jej celodenný program obsahuje niekoľko obligátnych povinností spojených s chodom domácnosti, starostlivosti o deti a manžela a samozrejme s prácou v jej zamestnaní. Dobové reprezentácie potom zobrazujú ženu maximálne vyťaženú, ktorej život sa odohráva na dvoch poliach: v zamestnaní a v domácnosti. Ak idey spoločnosti artikulujú tendenčné názory o rovnocennosti žien, mnohé zobrazenia vlastne odhaľujú „zradu“ prevádzanú na žene. Kým muž je zobrazovaný často v súvislosti so svojimi záľubami, oddychom, čítaním novín často v polohe ležmo, žena reprezentuje uponáhľanú, starostlivú, šikovnú, zručnú, praktickú pracujúcu a matku, ktorá sa stihne vzdelávať a prípadne mať čas na funkcie. Ukazuje sa, že ideologická propaganda, ktorá oficiálne tlmočí zámery štátnej politiky, vo vizuálnych funkciách neplní rovnakú úlohu. Akási diverzifikácia nastáva v médiách, ktoré neplnia len propagandistickú úlohu, ale tiež prinášajú kritický pohľad. Účinným kritickým nástrojom, akým tiež narábal Honoré Daumier, je humorná nadsádzka. Spolu s karikatúrou pranieruje, zviditeľňuje to, čo patriarchálna spoločnosť nechce vidieť, pretože sa vidí ako spoločnosť ideálna a spravodlivá. Kritizuje to, čo existuje skryté, nepomenované vo vzťahu k oficiálne rétorike politických elít. Kým Daumier zobrazuje ženu ako kreatúru, ktoré odchádza od rodiny kvôli „vyšším cieľom“, socialistická propaganda vsadila na reprezentácie, ktoré sa nevysmievajú pracujúcim ženám, ktoré odchádzajú od detí „budovať socialistickú spoločnosť“, ale zobrazujú ich predovšetkým vo vzťahu k (vlastným) mužom ako signifikantom paternalistického poriadku. Žena síce reprezentuje nový, ideálny typ ženy-budovateľky modelovaný socialistickou ideológiou na svoj obraz, ale fungujú v ňom staré tradičné predsudky zobrazujúce muža v dominantnom postavení ako hlavu rodiny so značnou submisivitou jeho vlastnej manželky.  V spoločnosti zakorenený názor, že ženská práca je menejcenná, „ženské práce nepatria do rúk mužom“ a „mužské do rúk ženám“ vytvára rámec, v ktorom uvažovala majoritná časť spoločnosti. Kde teda pramení táto kontradikcia pohybujúca sa na trajektórii záujmu socialistického budovateľského programu a jeho naplnením v každodennej praxi? Spĺňala rovnoprávnosť očakávania budovateľskej koncepcie, alebo bola jej ambivalencia výsledkom propagandistickej politiky, za ktorou sa skrývala jej odvrátená tvár a teda ženám neostávalo nič iné len na túto „hru“ pristúpiť? 

„Nový typ“ socialistickej ženy sa formoval na pozadí propagandistickej logiky postavenej na protikladoch kapitalistickej (západnej) a socialistickej (východnej) spoločnosti. Výrazné ohnivko v reťazi propagandistických mechanizmov predstavovali dobové zobrazenia v dualistickom znázornení „dobrý a zlý, náš a nepriateľský“.19) Vizuálne zobrazenia v dobových médiách prezentovali asymetrické rozdelenie sveta. Na zjednodušujúco poňaté zobrazenie dvoch politických systémov používala socialistická propaganda celý rad ostro a vzájomne protikladných znakov. Sústreďovala sa však na propagáciu a obhajobu spoločenských i mravných hodnôt socializmu. Tejto propagandistickej hre poslúžila aj emancipačná idea socializmu, ktorá sa stala nástrojom reprezentácie nielen „kladných“ stránok socializmu, ale „záporných“ stránok opačného (nepriateľského) politického systému.  Propaganda fungovala tiež ako vynikajúci mobilizačný prostriedok ženskej pracovnej sily, keď dobová rétorika predstavuje západnú (americkú) ženu ako nezamestnanú, resp. vykorisťovanú spoločnosťou (viac ako muž), keď za rovnakú prácu dostáva nižší plat, ťažšie sa jej pracuje ak má deti, pretože na Západe nie sú zriadené jasle, materské školy, školské družiny, ihriská a pod. Americká žena sa nevzdeláva, nečíta knihy, nechodí do divadla, masovú zábavu predstavuje „brakový“ film a móda sa stáva inštrumentom kozmopolitnej ideológie a buržoázneho vkusu zameraného proti ľudovým masám. Kým žena na Západe podľa súdobej propagandy podliehala ideológii meštiaka, slovenská žena reprezentovala ženu pracujúcu, s vkusom, ktorý odráža národný charakter a socialistický obsah života. Znaky výstrednosti, západnej dekadencie, meštiackeho úpadku určeného pre jednotlivca nahradila jednotná, kolektívna norma vytvorená pre masy pracujúcich žien. Demagógia ideologickej propagandy socializmu živená nepriateľským vzťahom k Západu tak zobrazuje ženu vo svetle kozmopolitnej kultúry ako najreakčnejšej ideologickej zbrane v rukách imperializmu, ktorá vyhlasuje národný ráz, tradície, formy národných kultúr za zbytočný prežitok. Kým obraz „západnej ženy“ je socialistickou propagandou prekrútený a manipulovaný v prospech ženy, ktorá má „rovnaké právo na prácu, je stredobodom pozornosti, dostáva vyznamenania, spoločnosť sa stará o jej deti“ netreba zabúdať, že práve ten pozitívne ladený predstavuje spoločenský konštrukt sústreďujúci masy žien do rovnostárskeho vzťahu.


Rovnosť = rovnakosť alebo univerzálnosť ako paradigma (bez odlišností)

Koncept emancipácie resp. proces zaraďovania žien do spoločenskej praxe, ako je známe, sa začala realizovať moderná kapitalistická spoločnosť avšak s tým rozdielom, že jeho realizácia prebiehala vo vnútri a prostredníctvom súkromnovlastníckych vzťahov. Avšak až socialistické zriadenie, ktoré sa zbavilo triednych a sociálnych nerovností (medzi ktoré patrí nerovnosť pohlaví), mohla zabezpečiť žene rovnoprávnosť v oblasti práv i povinností; žena sa stala spoločensky uznaným rovnocenným právnym subjektom (s právom zúčastniť sa volieb, byť volená, vykonávať akúkoľvek funkciu, na ktorú má predpoklady). V oblasti postavenia ženy bol medzi ženu a muža vložený znak rovnosti: rovnoprávnosť bola chápaná ako úplná rovnosť bez ohľadu na ženine fyziologicko-biologické odlišnosti. Rovnosť potom akceptovaná ako rovnakosť viedla k predpokladom vytvárať spoločné podmienky pre muža i ženu; žena bola tak redukovaná na univerzálnu pracovnú silu bez ohľadu na jej fyziologické odlišnosti.

Slovenská filozofka Zuzana Kiczková v štúdii Teoretická reflexia emancipačnej koncepcie žien (pohľad späť)20) upozorňuje na mnohé prvky, ktoré spriadali emancipačnú sieť. Celá emancipačná stratégia bola postavená na teórii, ktorá „trpela vnútornými, hlbokými  protikladmi a jednostrannosťami“ a tiež patriarchálnym vedomím spoločnosti, ktorý sa prejavoval vo vnútorných (rodinných) vzťahoch ako i vo vonkajších (spoločenských) vzťahoch. Kým genderové stereotypy v „základnej bunke spoločnosti“ boli slovenskou spoločnosťou rozpoznateľné ako výsledok spoločenských a historických  procesov, na úrovni celospoločenskej sa genderová polarizácia začína postupne otvárať, nie však ako výsledok vlastnej sebareflexie. Spoločnosť si vlastne neuvedomovala mnohé skryté východiská, ktoré pod vidinou oficiálne fungujúcej emancipácie praktizovala na samotných ženách. Jedným z nich je „rovnosť“ so svojím relativizujúcim kontextom. Rovnosť sa chápala ako „vytvorenie podmienok vo všetkých sférach života, v ktorých ženy nemajú byť utláčané, diskriminované, podceňované či znevýhodnené, ( ...) majú byť rovnocenné s mužmi, majú byť samostatné, majú sa vyrovnať mužom, a preto musia mať podmienky... “.21) Na to, aby vstúpili do verejnej sféry, nemuseli bojovať, paradoxne „boli obdarené“ štátom, ktorý „mal záujem na lacnej pracovnej sile“, akou “ženy po celý čas socializmu boli, a k tomu ešte aj kvalifikovanou a disciplinovanou“.  Čo je však podľa Zuzany Kiczkovej dôležité, bola rovnostárska paradigma, s ktorou sa vyrovnávali aj samotné ženy. Predstava, že žena sa môže vyrovnať mužovi, dokázať to, čo on – teda absolútne zrelativizovanie rozdielností silného a slabého pohlavia - sa malo odohrávať „cez sféru platenej práce“. Ak vzťah rovnosť verzus inakosť, píše Kiczková, „vyjadruje jeden z centrálnych problémov vo feministickej filozofii a odpoveď na ňu je východiskom rôznych typov teoretických koncepcií a pozadím rôznych hnutí žien, tak v emancipačnej koncepcii sa riešil jednoznačne v prospech rovnosti...“. 22)      

Cesta ženskej emancipácie viedla predovšetkým cez finančnú nezávislosť žien, ktorou získali aj osobnú nezávislosť od muža. Popri participácii vo svete práce, ktorá spôsobila žene hospodársku nezávislosť, sa zvyšovala jej vzdelanostná a kvalifikačná úroveň, ktorá mala za následok pozdvihnutie statusovej nezávislosti ženy na mužovi.23) Opäť sa tu objavuje, ako už bola viac raz naznačené, jeden z inštrumentov ideologickej moci a tou je centralizmus, ktorý úspešne zjednocoval a riadil masy. Treba pripomenúť, že nešlo tu o „jednotu rozmanitosti, bohatosti, ale skôr o jednotu v zmysle homogénnosti, nerozlíšenej masovosti, ktorej výhodou je, že sa dá ľahšie riadiť, ovládať, manipulovať... “24)  Pomocou tejto stratégie - kde individualita a osobitosť bola podporená univerzalitou - sa rozvíjala emancipácia žien, ktorá zdôrazňovala rovnosť blížiacu sa „k stotožneniu s rovnakosťou“. Myšlienka rovnakosti, sa neodzrkadlila len v normách správania, konania, myslenia, ale tiež štýle bývania, módy, ktoré modelovali propagandistické názory diktované zhora v každodennom živote ženy. Iný faktor, ktorý relativizoval emancipačnú politiku predstavoval genderový univerzalizmus. Osvietenectvom reprezentované kľúčové pojmy „všeľudské a univerzálne“ kopírovali perspektívu dominujúceho postavenia, ktoré triedilo, definovalo a určovalo, čo je podstatné a čo marginálne. Práve rodový univerzalizmus našiel svoje uplatnenie v budovateľskej ére, keď mužský princíp bol prijatý za „všeobecno –ľudský princíp“ platný pre celú sociálnu štruktúru.


Poznámky:
1) Pozri KICZKOVÁ Z. a kol.: Pamäť žien. Bratislava: Iris, 2006, s. 10.
2) Ibidem s. 10.
3) HAVELKOVÁ, H.: Abstract Citizenship? Women and Power in the Czech Republic. In: HOBSON, Barbara (ed.): Gender and Citizenship in Transition. New York, London: Routledge, 2000, s. 118 – 119.
4) OWENS, C.: Reprezentace, privlastnení  a moc. In: Kesner, L. (ed.): Vizuální teorie. Současné anglo-americké myšlení o výtvarných dílech. 2. vyd., Praha: H&H, 2005, s. 189.
5) CLEMENTS, E. B.: Continuities Amid Change: Gender Ideas and Arrangements in Twentieth-Century Russia and Eastern Europe. In: MEADE, A. T., WIESNER-HANKS, E. M. (eds.): A Companion To Gender History. Malden, Oxford, Melbourn: Blackwell Publishing, 2004, s. 555 – 567. 
6) Ibidem s. 561.
7) NOCHLIN, L.:  Representing  Women. New York: Thames and Hudson, 1999, s. 81 – 105.
8) Ibidem s. 83.
9) Ibidem s. 84.
10) Ibidem s. 84
11) Ibidem s. 85.
12)POLLOCK, G.: Vision and Difference. Feminism, Femininity and the Histories of Art. London and New York: Routledge, 2003, s. 101.
13) LONDÁKOVÁ, E.: Vývoj ženskej otázky na Slovensku po roku 1945. In: KÁRNIK, Z., KOPEČEK, M. (eds.): Bolševismus, komunismus a radikální socialismus v Československu. Zv. 5. Praha: Ústav pro soudobé dějiny  AV ČR  Praha, 2005, s. 198.
14) V ústave z 9. mája 1948 bolo zakotvené rovnoprávne postavenie žien.
15) Pozri bližšie HÁKOVÁ, L., SVAROVSKÁ, A.: Socialismus a ženy. In: Nová mysl, 3, 1961. s. 309.
16) ZAVACKÁ, M.: Kto žije za ostnatým drôtom. Bratislava: Ústav politických vied SAV, 2005, s. 15.
17) Slovenka, časopis Ústredného výboru Slovenského zväzu žien. Prvé číslo vyšlo 20. februára 1948. Vychádzal ako slovenská mutácia časopisu Venkovská žena (vestníka Ministerstva zemědělství) pod názvom Slovenka. Redigovala ho Mariana Němcová. Od prvého čísla roku 1940 do roku 1952 redigovala Slovenku Hanka Nová a vydávala Živena – Zväz slovenských žien, resp. Živena - Československý zväz žien spolu s Ministerstvom zemědělstva. Od roku 1952 prevzal vydávanie VČŽ.  V rokoch 1953 -1954 viedla časopis redakčná rada. V rokoch 1954 – 1970 bola šéfredaktorkou Mária Tvarožková.
18) Vo filme Katka (1948) režiséra Jána Kadára je kolektivizmus prezentovaný kolektívmi úderníčok, ale aj vizuálnymi obrazmi, konkrétne plagátom s heslom „Príď medzi nás“. Film  prináša na pozadí hlavnej „hrdinky“ Katky a jej premeny z jednoduchého dievčaťa na ambicióznu mladú ženu obraz spoločenskej atmosféry Slovenska. Budovateľský zápal možno sledovať nielen na pozadí fabriky, ktorá, ako jedna z mnohých, vyrástla v rámci spriemyselňovania zaostalejších častí Slovenska, ale aj budovaním socialistického mestského konglomerátu ponúkajúceho nové pracovné príležitosti. Tak ako mnohé mladé dievčatá i filmová hrdinka zobrazuje neľahkú pozíciu mladej neskúsenej dievčiny, ktorá navzdory svojej rodiny a bohatému venu odchádza do mesta, ktoré jej sľubuje prácu a vlastne i životnú zmenu. Pretože už nechce žiť a pracovať ako jej matka a stará matka, (napriek dohováraniam zo strany otca), vzdáva sa rodinného dedičstva a volí radšej nový spôsob života, ktoré jej ponúka mesto. Hierarchické usporiadanie rodových vzťahov ako aj zaručená perspektíva práce na rodinnom majetku sa však rozpúšťajú v propagande štátneho ideologického aparátu. Jednoduchá dedinská slečna s dlhými vrkočmi prežíva príchodom do fabriky rovnako osobnú premenu, ktorú ponúka moderná doba. Jej tradičný vidiecky odev, ľudový kroj strieda mestský, civilný, ktorý spolu s pracovným odevom a ostrihanými vrkočmi dotvárajú charakter modernej emancipovanej ženy. Osobná premena sprevádzaná revoltou, upustením tradičných životných postojov dediny, to nie sú len monterky, moderný účes - naoko viditeľné zmeny – ale aj mnohé  nadobudnuté črty správania – odvaha, nebojácnosť, suverénnosť, súťaživosť, ktoré postavili ženu na nové miesto spoločnosti. Dobová kritika hodnotí film Katka ako „nie ideovo vydarený film“ pre jeho „bezideovosť a meštiactvo“. Film sa nevysmieva tomu, čo je reakčné, neuvedomelé. Pozri MACEK, V.: Ján Kadár. Bratislava: Slovenská filmový ústav, Vysoká škola múzických umení, 2008, s. 50 – 52.
19) Pozri ďalej ZAVACKÁ, M.: (pozn. 16), s.
20) KICZKOVÁ, Z.: Teoretická reflexia emancipačnej koncepcie žien. (Pohľad späť). In: Pohľady do slovenskej filozofie. Bratislava: ALL ACTA, 2005, s. 259 – 269 a tiež KICZKOVÁ, Z., FARKAŠOVÁ, E: The Emancipation of Women: A Concept that Failed. In: FUNK, A., MUELLER, M. (eds.): Gender Politics and Post-Communism. Reflection from Eastern Europe and the Former Soviet Union. New York, London: Routledge, 1993 s. 84 – 94.
21) KICZKOVÁ, Z.: (pozn. 20) s. 260.
22) Ibidem s. 261.
23) Pozri HAVELKOVÁ, H.:  Dimenze „gender“ ve vztahu soukromé a veřejné sféry. In: Sociologický časopis, 1995, roč. 31, 1, s. 25 – 38.
24) KICZKOVÁ, Z.: (pozn. 20) s. 261.

Skrátená verzia textu bola prednesená na medzinárodnej konferencii Reprezentace odlišného těla v interdisciplinární perspektivě. Konferenciu organizovala Fakulta humanitních studií UK a Filozofický ústav AV ČR 6. – 7. 10. 2010 v Prahe.